Osobnosti, po ktorých sú pomenované petržalské ulice

Pre dospelých Pre mládež

Radi by sme vám predstavili OSOBNOSTI, PO KTORÝCH SÚ POMENOVANÉ ULICE PETRŽALKY. Myslíme si, že ešte stále vieme málo o ľuďoch, ktorých meno nesie ulica na ktorej bývame, kde stojí škola do ktorej chodíte, kde má sídlo poliklinika či ambulancia vášho lekára, aj kde sa nachádza vaša knižnica.

KONŠTANTÍN ALEXANDROVIČ FEDIN

bol ruský spisovateľ, herec a funkcionár v oblasti literatúry v niekdajšom Sovietskom zväze.
Narodil sa 24. februára 1892 v ruskom Saratove v rodine obchodníka. V rokoch 1911-14 študoval na Obchodnom inštitúte v Moskve. Takmer celú prvú svetovú vojnu strávil v nemeckom zajatí. Po skončení vojny pracoval ako novinár, v 20. rokoch sa pripojil k literárnej skupine zvanej Bratia Serapionovci. Skupina vznikla v roku 1921 v Petrohrade pri nakladateľstve Svetová literatúra. V rámci názorovej orientácie síce skupina podporovala komunizmus, ale žiadala slobodu v literárnej tvorbe a umení. Jej členovia sa hlásili k teórii ruskej formálnej školy. Na konci 50. rokov sa začala Fedinova funkcionárska kariéra – od roku 1959 bol tajomníkom Zväzu spisovateľov SSSR a v roku 1971 sa stal jeho predsedom. V rámci funkcií veľa cestoval – najmä do západnej Európy, čo neskôr využil vo svojej tvorbe pri (tendenčnom) porovnávaní života v Európe a Sovietskom zväze.

V rámci spisovateľskej dráhy sa vymedzoval ako prozaik, dramatik a literárny historik. V ranej tvorbe najskôr nadväzoval na Dostojevského (zbierka poviedok Pusté pole), postupom času svoj záber rozšíril o experimentálny román, groteskné novely a psychologické a autobiografické prózy, v ktorých analyzoval svet inteligencie (jej vnútorné rozpory) a jej postoje k revolučnému dianiu, dobovú ruskú dedinu (Kronika Narovčatského) a nový vzťah Ruska k Európe (romány Únos Európy a Sanatórium Arktur).
Známym sa stal nekonvenčný spôsob, ktorým povzbudzoval mladých autorov: „Písať neviete, ale môžete a budete.“

Konštantín Alexandrovič Fedin zomrel 15. júla 1977 v Moskve.

Fedinova ulica (po ňom pomenovaná) je známa vysokou koncentráciou obchodov a iných prevádzok, čím plní funkciu korza, pešej zóny a jedného z centier Petržalky. Je tu situované zdravotné stredisko, lekáreň Mandragora, materská škola a detské jasle. Neďaleko preteká chorvátske rameno, jeho okolie je preto obľúbeným miestom prechádzok tunajších obyvateľov. Prvý dom na Fedinovej ulici bol postavený v roku 1983 (osemposchodový bielo-žltý, čísla 1-5). V roku 1986 boli dokončené tri dvanásťposchodové (2-24, prvý s terasou). Medzi dvoma z týchto domov bol v roku 2013 postavený ďalší, 14-poschodový polyfunkčný dom.

SERGEJ SERGEJEVIČ PROKOFIEV

sa narodil 23. apríla 1891 v Soncovke (dnešné Krasne) v rodine agronóma Sergeja Alexejeviča Prokofieva. Hudbe sa venoval od piatich rokov. Hodiny hry na klavíri mu dávala spočiatku matka, ktorá bola považovaná za výbornú klaviristku. Prvými Prokofievovými skladateľskými pokusmi sa stali valčíky, pochody a dve opery. Nimi upútal pozornosť ruského skladateľa Alexandra Sergejeviča Tanejeva. Na jeho radu sa Prokofiev púšťa do pravidelného štúdia hudby (harmónia a kompozícia) u Reinholda Glièra. Po dvoch rokoch odchádza a pokračuje v štúdiu na petrohradskom konzervatóriu. Roku 1914 končí konzervatórium so statusom skvelého pianistu a skladateľa. V Roku 1918 opúšťa vlasť a odchádza najskôr do Ameriky, neskôr do Francúzska. Rýchlo získava povesť vynikajúceho klaviristu – virtuóza a mimoriadne nadaného skladateľa. V Paríži nadväzuje spoluprácu so Sergejom Pavlovičom Ďagilevom – ruským baletným inovátorom, pre ktorého píše balety. Dovtedajšia Prokofievova tvorba znamenala v histórii hudby úplné nóvum. Prokofiev, nepriateľ ľahko zrozumiteľnej a romantickej expresie, programovosti a pátosu, ohromoval súčasníkov nezvyčajne originálnym, svojráznym štýlom. Jeho hudba je motorická, rytmicky bohatá, vtipná v neočakávaných zvratoch melódie a v prekvapujúcich harmonických spojeniach. Je novátorom v oblasti klavírnej hry – rozvíja techniku akordovej hry, obohacuje dynamiku, obľubuje výrazové kontrasty, kladie pred interpreta neobyčajne ťažké, ale objavne riešené rytmické problémy.

Jeho tvorba sa dá hodnotiť ako neoklasicistická, avšak nad všetkým dominuje špecifický „duch vzdoru“, ktorý je zdrojom neočakávaných zmien v naoko konvenčnej melodickej línii a prekvapujúcich harmonických zvratov. Zásadný obrat v jeho tvorbe predstavuje rok 1932, keď sa natrvalo vracia do vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Opúšťa experimentátorské hľadanie, začína rozvoj smerujúci k zjednodušeniu technických prostriedkov, exponovanie melodiky, ako prvoradého, najkomunikatívnejšieho výrazového prostriedku. Koncentrovanosť formovej výstavby diel pomaly ustupuje plynulosti. Prokofiev sa vracia ku kantátovým formám a historickej tematike. Svoje rozhodnutie vrátiť sa do stalinského Ruska v roku 1936 komentoval slovami: V Európe sa všetci musíme zháňať po predstaveniach, prehovárať dirigentov a riaditeľov divadiel. V Rusku prídu oni za mnou – až je ťažké uspokojiť tento dopyt.

V roku 1948 bol sovietskymi autoritami obvinený z formalizmu a antidemokratických tendencií a jeho umelecká sloboda bola permanentne obmedzovaná.

Jeho smrť 5. marca 1953 bola zatienená Stalinovým úmrtím v ten istý deň. Nad týmto tieňom sa však vznáša obraz jeho tvorby, ktorý tvorí 7 symfónií, 11 koncertov, 8 opier, 7 baletov a rozsiahla filmová hudba.

ŠTEFAN BOLESLAV ROMAN

Radi by sme vám prestavili kanadského priemyselníka slovenského pôvodu, po ktorom je pomenovaná Romanova ulica v Petržalke. Na ulici sa nachádza zástavba panelových domov zo 70. rokov 20. storočia. Nájdete tu aj jednu z pozoruhodností Petržalky – bytový dom na Romanovej 33-35 bol ako prvý novo petržalský panelový dom 3. augusta 1977 skolaudovaný.
ŠTEFAN BOLESLAV ROMAN sa narodil 17. apríla 1921 vo Veľkom Ruskove v okrese Trebišov. Študoval hospodársku školu v Košiciach. V roku 1937 emigroval spolu so svojím bratom do Kanady. Po niekoľkých zamestnaniach (robotník na farme a v automobilke) začal v roku 1945 podnikať. Na západe Kanady skúpil pozemky a začiatkom 50. rokov založil spoločnosť Denison Mines Limited, ktorá sa časom stala vlastníkom najväčších uránových baní na svete. Obchodoval s uránom, naftou, plynom, uhlím, cementom a ďalšími priemyselnými komoditami. Zaujímavosťou je, že jeho právnym zástupcom (v čase pôsobenia ako výkonného riaditeľa spoločnosti) bol neskorší prezident USA Richard Nixon.
Celý život významne podporoval boj Slovákov za slobodu a štátnu samostatnosť. Pôsobil v organizáciách Slovenský hlas a Slovenské bratstvo, v roku 1944 sa stal podpredsedom Kanadskej Slovenskej ligy. Bol zakladateľom a v rokoch 1970-1988 (prvým) predsedom Svetového kongresu Slovákov.

Je nositeľom celého radu vyznamenaní:
1963 Pápežské vyznamenanie – Rad veliteľa rytierov Svätého Gregora Veľkého.
1967 Čestný doktorát Univerzity svätého Františka Xacerského (a ďalších dvoch univerzít)
Vyznamenanie kanadskej vlády: Rad Kanady.
Nemecké vyznamenanie: Cena Karola IV.
1990 Slovenské vyznamenanie: Národná cena SR in memoriam.
1995 Dodatočné vyznamenanie: prezident Michal Kováč mu udelil najvyššie štátne vyznamenanie – Rad Bieleho dvojkríža 1. triedy in memoriam.
Štefan Boleslav Roman zomrel 23. marca 1988 v Toronte (Kanada).
Romanova ulica v období ČSSR niesla názov Togliattiho ulica, podľa vodcu talianskej Komunistickej strany Palmira Togliattiho (1893 – 1964), pomenovanie Romanova ulica nesie od roku 1990.

Na ulici sa nachádza zástavba panelových domov zo 70. rokov 20. storočia. Práve bytový dom Romanova 33-35 bol ako prvý novo petržalský panelový dom 3. augusta 1977 skolaudovaný.

V rámci Slovenska je po Štefanovi Boleslavovi Romanovi pomenované aj námestie v Trebišove.

Víťazoslav Rovnianek

Osobnosti, po ktorých sú pomenované petržalské ulice. Náš malý projekt, v ktorom mapujeme osobnosti, po ktorých sú pomenované ulice mestskej časti, v ktorej pôsobí naša knižnica pokračuje ďalej. jednou z našich najstarších pobočiek, je pobočka pre dospelých na Rovniankovej ul. Sídli na prvom poschodí Domu kultúry. Kto bol Peter Víťazoslav Rovnianek?  Narodil sa 21. júna 1867 v Hornom Hričove (okres Žilina). Patrí medzi slovenských rodákov, ktorí sa usadili v Amerike a orientovali sa na finančníctvo a bankovníctvo. Jeho profesijný záber bol však široký – pôsobil ako vydavateľ, novinár, bankár, krajanský pracovník. Peter Rovnianek študoval v rokoch 1978–86 na gymnáziách v Žiline, Jaszberenyi (Maďarsko) a v Nitre. Po ukončení gymnaziálneho štúdia sa zapísal na teológiu v Budapešti, kde ho však v roku 1887 pre otvorené prejavy slovenského národného povedomia zo štúdia vylúčili (teológiu dokončil v seminári v Clevelande, nebol však nikdy vysvätený). Tento moment rozhodol, že sa v roku 1888 vysťahoval do USA. Bol presvedčený, že na pôde slobodnej zeme viac pomôže svojmu národu ako doma.

V roku 1889 sa usadil v Pittsburghu, kde pôsobil ako redaktor a neskôr aj spoluvlastník Amerikánsko-slovenských novín. O rok neskôr inicioval založenie Národného slovenského spolku (1890 – bol dlhoročný predseda), následne Živeny (1891), Matice slovenskej v Amerike (1893), Slovenského denníka (1901) a Slovenskej ligy v Amerike (1907, v rokoch 1909-1911 bol jej predsedom).

Peter Rovnianek bol prvým Slovákom v Amerike, ktorý bol úradne uznaný ako verejný notár, čo možno považovať za začiatok jeho finančníckej kariéry. V roku 1893 založil spoločnosť Rovnianek a Comp, čo predstavovalo zásadný krok v jeho finančnej kariére (bankový, zmenkový a šífkartový).

FILIP ANTON HROBÁK

sa narodil 1.5.1904 v Clevelande (USA). Pôsobil ako americký slovenský krajanský pracovník. Bol organizátor kultúrneho života amerických Slovákov, popredný činiteľ Slovenskej ligy v Amerike (v rokoch 1950-62 bol jej predsedom).

Svoju profesionálnu dráhu začal v roku 1927 na univerzite v New Yorku, v rokoch 1929-37 pôsobil na vyššej benediktínskej škole v Clevelande. Od roku 1937 pôsobil ako redaktor časopisu Jednota (orgán Prvej katolíckej slovenskej jednoty), v roku 1958 prešiel do
týždenníka Slovák v Amerike.

Inicioval vydávanie periodík o Slovákoch v angličtine (Slovak Newsletter, Slovakia, Annual Furdek). Z postu svojej funkcie pripravoval texty memoránd na obhajobu slovenskej štátnosti predkladaných americkému Kongresu.
Ako zostavovateľ učebníc slovenčiny v angličtine pripravil publikácie Slovak Lessons, Slovak for Beginners (1951), Let´s learn Slovak (1952) a slovníka English-Slovak Dictionary (1944,1964).

Filip. A. Hrobák zomrel 10.1.1964 v Harrisburgu, Pa.

Ulica je podľa neho pomenovaná od roku 1990. Dovtedy tvorila spolu s Dudovou ulicou Bierutovu ulicu. Panelové domy, ktoré ju tvoria,
boli postavené v 70. rokoch. 20 storočia.
Na Hrobákovej ulici je situovaná Obchodná akadémia Imricha Karvaša.

ANDREW DUDA

bol emigrant, ktorý sa v roku 1909 rozhodol vydať do USA s ambíciou usilovať sa o tzv. „americký sen“. V roku 1920 začal podnikať s pôdou v centrálnej časti Floridy, v Texase, kde pestoval a distribuoval rôznorodé druhy zeleniny. Spolu so svojimi tromi
synmi – Johnom, Andrewom Jr. a Ferdinandom založil v roku 1926 v Oviede na Floride spoločnosť A. DUDA & SONS, INC, ktorá okrem
rozšírenej poľnohospodárskej činnosti začala podnikať aj v oblasti realít.

V roku 1989 dcérska spoločnosť VIERA COMPANY založila viacúčelovú priemyselnú, poľnohospodársku a obchodnú komunitu s názvom VIERA (podľa slov. slova viera), ktorá postupom času dostala charakter mesta. Bola rozdelená na časti VIERA VÝCHOD a VIERA ZÁPAD, pričom sa zameriavala na obrábanie pôdy, priemyselný park, kancelárie, zdravotnícke zariadenia, rôzne typy bývania a nákupné a rekreačné zariadenia.
Pri sčítaní ľudu USA v roku 2010 mala VIERA VÝCHOD 10 757 a VIERA ZÁPAD 6641 obyvateľov.

Od svojho založenia v roku 1989 bolo v meste otvorených viac ako 100 výrobných a predajných podnikov, ktoré zamestnávali viac ako 4000 ľudí. Oblasť VIERA ZÁPAD sa aj naďalej venuje chovaniu dobytka.

Dudova ulica tvorila do roku 1990 spolu s Hrobákovou ulicou Bierutovu ulicu. V súčasnosti na nej sídli Obchodná akadémia Dudova 4 a Základná škola Dudova 2.

Štefan Furdek

sa narodil 2. septembra 1855 v Trstenej. Osobnosť tohto rímskokatolíckeho kňaza, spisovateľa a vydavateľa bola hlboko ovplyvnená emigráciou a silným národným cítením. Ako autor vystupoval pod pseudonymami Blahoslav Tatranský a Trstenský (podľa rodiska).
Bol vedúcim činiteľom slovenských organizácií v USA, založil fond na podporu národného života na Slovensku a organizoval protestné zhromaždenia amerických Slovákov a ostatných Američanov proti národnostnému útlaku Slovákov v Uhorsku. Zaslúžil sa o rozvoj slovenských škôl v USA a napísal pre ne niekoľko učebníc a čítaniek. Pre žiakov 1. triedy ľudovej školy zostavil stroj na vyučovanie čítania a rátanie, ktorý si dal v roku 1900 patentovať. Jeho organizačná práca bola poznačená katolicizmom.

Bol spoluzakladateľom Prvej katolíckej slovenskej jednoty v USA, Matice slovenskej v Amerike (1893) a prvým predsedom Slovenskej ligy v Amerike (zal. 1906). V rokoch 1891-1910 vydával a redigoval týždenník a kalendár Jednota. Snažil sa vydávať zábavný týždenník Šíp a náboženský mesačník Viera, ale pre neprimeraný záujem oba do dvoch rokov zanikli.

Štefan Furdek sa na Slovensko už nikdy nevrátil, zomrel 18. januára 1915 vo veku nedožitých 60. rokov v Clevelande (USA).

Popri bratislavskej Petržalke sa ulice pomenované na jeho počesť nachádzajú v Žiline, Piešťanoch, Martine a v rodnej Trstenej.

Ján Lach

sa narodil 9.6.1894 v Hibernii, v štáte New Jersey (USA). Jeho život predurčilo vysťahovanie rodičov za prácou do USA. Lachova profesionálna osobnosť by sa v skratke dala vyjadriť slovami publicista, národný, kultúrny a organizačný pracovník, mecén.
Od roku 1926 až do svojej smrti pôsobil ako farár v slovenskej Farnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie vo Whittingu. Medzi svojimi farníkmi bol veľmi obľúbený a vyznačoval sa výnimočnými organizačnými schopnosťami. Zapájal sa do práce v Združení slovenských katolíkov v Spojených štátoch, v Prvej katolíckej slovenskej jednote v USA, ako i v Katolíckej slovenskej Matici školskej. Veľa pozornosti venoval vzdelávaniu slovenských vysťahovalcov a ich potomkov. Jeho obetavá práca, vzťah k vlasti predkov a úprimný patriotizmus sa prejavili najmä v pomoci krajanom v rokoch druhej svetovej vojny. Z pedagogickej činnosti bolo významné jeho predsedníctvo v Americkej asociácii učiteľov slovanských a východoeurópskych jazykov.

Bol veľkým mecénom slovenskej kultúry. Z iniciatívy básnika Rudolfa Dilonga založil a financoval edíciu Slobodná slovenská kultúra, vydávanie časopisu Most, založenie týždenníka Slovák v Amerike (kde mu patrila rubrika Father Lach má slovo), ako aj anglických kníh so slovenskou problematikou. Podporil vznik Štúrovho fondu v Kanade, Cyrilo-metodského nakladateľstva v Ríme a Fondu na vybudovanie pomníka M. Kukučina v Argentíne.

Knižne vydal dielo Americkí Slováci a Slovensko a Americko-slovenský cirkevný spevník. V spolupráci s L. Deutschom vydal antológiu slovenských ľudových piesní A Thesaury of Slovak Folk Songs.

V roku 1937 bol vyznamenaný ako najaktívnejší Slovák v USA.

Zomrel 19.5.1960 v Chicagu (USA).

Petržalská ulica je pomenovaná po Jánovi Lachovi od roku 1990, pôvodne niesla názov Lumumbova ulica. Výstavba ulice prebiehala v rokoch 1977-78.

NIKOLAJOV IVANOVIČOV VAVILOV

Dve pobočky našej knižnice nájdete na Vavilovovej ulici. Ide o pobočku rodinného typu aj o pobočku odbornej, spoločensko-vednej a cudzojazyčnej literatúry. Je pomenovaná po NIKOLAJOVI IVANOVIČOVI VAVILOVOVI.

Narodil sa 25. novembra 1887 v Moskve. Ruský genetik, botanik, autor učenia o svetových centrách (tzv. genocentrách) pôvodu kultúrnych rastlín. Bol starším bratom ruského fyzika, prezidenta Akadémie vied ZSSR (1945-1951) Sergeja Ivanoviča Vavilova (venoval sa fyzikálnej optike, najmä studenému žiareniu a fotoluminiscencii).

Ako organizátor a vedúci vedeckých expedícií prenikol do rôznorodých častí sveta (precestoval Afganistan, Etiópiu, Mexiko, Strednú Ameriku a odľahlé oblasti Sovietskeho zväzu) a objavil miesta pôvodu viacerých kultúrnych rastlín. Na základe týchto poznatkov prišiel s teóriou o svetových centrách pôvodu kultúrnych rastlín. Doložil učenie o imunite rastlín a objavil zákon homologického radu v dedičnej variácii organizmov. Významne prispel k rozvoju náuky o druhoch. Pod jeho vedením bola zozbieraná najväčšia zbierka semien kultúrnych rastlín. Položil základy systému štátneho testovania odrôd kultúrnych plodín, formuloval princípy rozvoja poľnohospodárskych vied v ZSSR a vytvoril sieť výskumných inštitúcií v tejto oblasti.

Rovnako ako veľká časť sovietskej inteligencie sa stal obeťou stalinských represií. Na základe vykonštruovaného obvinenia bol v roku 1940 zatknutý a v roku 1941 odsúdený na trest smrti zastrelením. Rozsudok bol následne zmenený na 20 rokov väzenia, ktoré strávil vo väzení v meste Saratov. Tu 26. januára 1943 zomrel.

V roku 1955 bol posmrtne rehabilitovaný. Ulica je po ňom pomenovaná od roku 1990 (predtým Baumanova ulica) a nachádza sa v petržalskej časti Dvory.

KAREL FARSKÝ

V susedstve Vavilovovej ul. nájdete Farského ulicu. Kto bol KAREL FARSKÝ ?
Narodil sa 26.7.1880 v Škodějove. Český rímskokatolický reformistický kňaz, spoluzakladateľ Církve československé. Pôsobil ako rímskokatolícky kňaz a stredoškolský učiteľ náboženstva v Prahe a v Plzni. Po vzniku Československa sa stal predsedom Klubu reformního duchovenstva a stál pri zrode samostatnej reformnej a národnej cirkvy Československej (8.1.1920, uznali ju 15.9.1920). Na cirkevnom sneme v roku 1924 bol zvolený za prvého patriarchu cirkvy, ktorú budoval v tradíciách českej reformácie s dôrazom na husitstvo. Bol dlhodobým stúpencom ideí modernizmu.

Pri veľmi zložitých vonkajších spoločenských, politických, právnych a hospodárskych podmienkach a zároveň vnútorných ideových sporoch dokázal so svojimi spolupracovníkmi (za nadšenej a obetavej podpory laikov) položiť pevné základy svojbytnej novej cirkvy v rovine vieroučnej, obradnej, organizačnej, vzdelávacej, osvetovej a vydavateľskej a nadviazať prvé medzinárodné ekumenické kontakty. Cirkev, ktorej vznik mal okrem iného pôvod v povojnovom protikatolíckom ťažení, sa niekoľkokrát premenovala. Za okupácie počas 2. svetovej vojny sa volala Církev českomoravská, po vojne prijala pôvodný názov a v období komunistického režimu prijala dnešný názov Církev československá husitská.

Po vyčerpávajúcej práci a dlhotrvajúcej chorobe Karel Farský zomiera 12.6. 1927 v Prahe vo veku nedožitých 47 rokov.

Farského ulica, ktorá je po ňom pomenovaná, patrí medzi najmladšie petržalské ulice a bola vybudovaná v rokoch 1985 až 1986 v časti Dvory

JÁN SAMUEL BRADÁČ

Bradáčova ulica je pomenovaná po evanjelickom kňazovi, publicistovi a americko-slovenskom kultúrnom činiteľovi Jánovi Samuelovi Bradáčovi. Pochádzal z Trenčianskeho kraja. Narodil sa 26. novembra 1889 na Myjave. Ako 18 ročný odišiel aj s rodinou do USA. Tam vyštudoval teológiu a neskôr pôsobil ako evanjelický kňaz v meste Whiting v Indiane. Počas II. svetovej vojny podporoval boj za obnovenie Česko-Slovenska a stal sa členom prvého česko-slovenského odboja. Ako cirkevný a kultúrny pracovník bol členom viacerých cirkevných a kultúrnych spolkov, medzi nimi Slovenská liga v Amerike (bol tiež spoluautor jej Memoranda) a Národný slovenský spolok. Zároveň predsedal Slovenskej evanjelickej jednote a Národnému zväz slovenských evanjelikov v USA. ( na obr. v prílohe je evanjelický kostol v meste Whiting v štáte Indiana v USA v časoch, kedy v ňom pôsobil J.S. Bradáč )

 

zdroj: Encyclopaedia Beliana. Zv.2. Bell-Czy, Bratislava: Encyklopedický ústav SAV, 2001, 686 s., s.251

http://www.ecav.sk/files/user/hist_kalend_nov_2014.pdf

FELIX KUTLÍK

Kutlíkova ulica je pomenovaná po Félixovi Kutlíkovi, kultúrnoosvetového a literárneho pracovníka medzi dolnozemskými Slovákmi. Felix Kutlík sa narodil 28. marca roku 1843 vo Veľkom Svätom Mikuláši. Slovenskú ľudovú školu ukončil v Pitvaroši od roku 1855 navštevoval evanjelické gymnázium v Sarvaši. V rokoch 1859-60 bol žiakom evanjelického lýcea v Banskej Štiavnici. Dôvodom jeho nástupu práve na Štiavnické lýceum bolo obnovenie katedry slovenskej reči a kultúry. Aj keď vyučovacím jazykom na lýceu bola maďarčina, materinský jazyk čiže slovenčinu si zdokonaľoval u profesora Pavla Dobšinského, ktorý mal veľký vplyv na upevnenie Kutlíkovho národného povedomia.

Okrem toho, že pobyt Félixa Kutlíka v Banskej Štiavnici mal veľký význam v oblasti vzdelania, nie menej dôležité bolo i jeho hudobné vzdelanie, kedy sa učil hrať na klavíri. Po ročnom štúdiu sa navrátil do Sarvašu kde roku 1864 ukončil gymnázium a učiteľský ústav. Od ukončenia školy túžil stať sa učiteľom. Roku 1864 Félix Kutlík sa stal pomocným učiteľom v Slovenskom Bánhedeši.

Félix Kutlík v roku 1865 sa stal uchádzačom na Evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni. Pobyt vo Viedni napriek finančným ťazkostiam predsa bol výnosným. Slovenskí študenti vo Viedni mali dva spolky, a to literárny spolok Hron a zábavný spolok Okolie, ktorého kronikárom bol Félix Kutlík. Zúčastnil sa pri zakladaní chýrečného viedenského Slovenského akademického spolku Tatran.

Od začiatku štúdií vo Viedni vynakladal veľké úsilie dostať sa na niektorú univerzitu v Nemecku čo sa mu po niekoľkých rokoch podarilo. Od 16. apríla 1868 bol poslucháčom Evanjelickej teologickej fakulty v Rostocku. Počas štúdií v Nemecku bol spoločensky aktívnym. Údaje o jeho ceste po Nemecku sa zachovali v cestopise pod názvom Úryvky z cestopisu po Nemecku.

Kutlík pisával články cirkevného obsahu, písal do Národných novín (1873), do Obzora (1870-72), ešte pred nimi do Pešťbudínskych vedomostí. V Cirkevných listoch (1889) má článok Z dejín dolnozemských Slovákov. Tiež bol i beletristom v Orle (1870—77) vychádzali jeho novely zo srbského a bulharského života. Felix Kutlík viedol si denník, ktorý zostal v rukopise. Úryvky z neho uverejnil syn, tiež Felix, v Dejinách Kutlíkovcov.

Do Petrovca prvýkrát prišiel roku 1870, kde pracoval ako kaplán po boku petrovského farára Juraja Mrvu. Bol zvolený za predsedu Nedeľnej školy v Petrovci a na tej funkcii zotrval štyri roky. Zapájal sa do osvetových spolkov a tiež participoval na organizácii dynamickéko osvetového života v Petrovci. V rokoch 1870 – 1874 bol aktívnym v ochotníckom divadle a tiež i na niektorých národnobuditeľských akciách.

Významnou udalosťou v živote národovca Félixa Kutlíka bolojednohlasné zvolenie za farára 28. júna 1874 v Silbaši. Rýchlo po príchode napísal rukopis pod názvom Dejiny Cirkve a. v. Silbašskej. Neskoršie od roku 1876 bol farárom v Kulpíne kde prežil aj obdobie zrelosti.
Hlboké stopy v dejinách kultúry vojvodinských Slovákov zanechal Félix Kutlík (1843 – 1890), významný národnopolitický, osvetový a literárnopublicistický pracovník. Po štúdiách evanjelickej teológie vo Viedni a v Rostocku bol kaplánom v Petrovci, potom farárom v Silbaši a od roku 1876 evanjelickým farárom v Kulpíne. Počas pobytu v Petrovci zveľadil činnosť Nedeľnej školy, knižnice, divadelného života, založil Vzájomnú pomocnicu, napísal prvú divadelnú hru vojvodinských Slovákov Stratený syn (1872). K jeho najvýznamnejším dielam patria vlastivedná práca Báč- Sriemski Slováci (1888), ako aj historické poviedky, v ktorých často čerpal zo srbského a širšieho južnoslovanského prostredia: Kralica, Hajdúchova smrť, Lazar, Marko, cestopis V Belehrade a iné. Svoje historické prózy uverejňoval v rokoch 1870 – 1877 v časopise Orol.

Zdroj:
www.slovackizavod.org.rs

ČELOVSKÝ, Samuel: Z kultúrnych dejín Slovákov vo Vojvodine. Báčsky Petrovec: MOMS Báčsky Petrovec 2010. 512 s.

ORMIS, V. Ján: Kultúrne snahy Slovákov v Juhoslávii (prehľad). Petrovec: Kníhtlačiareň Úč. Spol. 1935. 84 s.

Albert Mamatey

(11. apríl 1870 – 21. december 1923)

Ďalšia z ulíc v bratislavskej Petržalke je pomenovaná po významnom slovenskom politikovi žijúcom v USA, Albertovi Mamateyovi. Narodil sa 11. apríla 1870, pochádzal z Kláštora pod Znievom a ako dvadsaťtri ročný odišiel do Ameriky. Hoci sa pôvodne vyučil za zámočníka, bol jedným zo zakladateľov Slovenskej ligy, ktorej v rokoch 1911 až 1920 aj predsedal. Počas tohto obdobia bolo Slovenskou ligou spísané Memorandum o hospodárskej, politickej a kultúrnej samostatnosti Slovákov a začala sa zbierka za osamostatnenie Slovenska (tzv. zbierka na Politicko-agitačný fond).

Mamatey bol politicky aj kultúrne aktívny, počas svojho pobytu v Amerike sa angažoval v rôznych oblastiach politického a kultúrneho života a pomáhal viacerým skupinám Slovákov žijúcich doma aj v zahraničí. Pre slovenských robotníkov založil Kanceláriu práce, finančne podporoval slovenských študentov (organizoval finančné zbierky) a v rokoch 1908 – 1909 vydáva časopis Škola reči anglickej – radený medzi najlepšie príručky angličtiny. Založil tiež Kruh mládeže ako súčasť Národného slovenského spolku a stal sa pomocným redaktorom v Národných novinách.

Po vojne ostáva naďalej aktívny a pôsobí v Pittsburghu ako československý konzul.

Mamatej osobne rokoval s T. G. Masarykom o nomenklatúrnych otázkach slovenskej štátnosti. Až dovtedy možno A. Mamateja považovať za jedného z hlavných strojcov spoločného česko-slovenského štátu (bol aj signatárom Pittsburskej dohody), ktorý sa úspešne radí vedľa M. R. Štefánika. Roku 1919 však navštívil Česko-Slovensko a vrátil sa odtiaľ ako vymenený. Na stretnutiach s pražskými politikmi rokoval o politickom a ekonomickom usporiadaní spoločného štátu a pravdepodobne vtedy mu Masaryk ponúkol post čs. konzula v Pittsburgu, čo Mamatej prijal. Vo vedení Slovenskej ligy to malo za následok ostré rozpory. Keď sa v septembri 1920 ujal svojho úradu, výbor ligy odmietol s ním spolupracovať a roku 1922 ho z nej vylúčili.

 

zdroj:

Všeobecná encyklopedie 5 diel : M/O / Všeobecná. — 1.vyd. — Praha : Diderot, 1999. — 507 s., s. 57

Slováci vo svete 2.diel / Kol. František Bielik. — 1.vyd. — Martin : Matica slovenská, 1980. — 316 s.

Sto slávnych Slovákov. Zostavil Milan Ferko. Matica slovenská Martin 1997, Spracovala M. Remiašová

Ľudovít Jaroslav Haan

celým menom Ľudovít Augustín Jaroslav Haan, pseud. János Oláh, 13. august 1818 Sámsonháza, Maďarsko – 12. august 1891 Békešská Čaba, Maďarsko.

Ľudovít Jaroslav Haan, podľa ktorého je pomenovaná petržalská ulica Haanova, sa narodil 13. augusta v maďarskej obci Sámsonháza. Tento významný slovenský spisovateľ a akademik bol okrem iného aj historikom, etnografom, kultúrnym dejateľom a jedeným z najvýznamnejších predstaviteľov dolnozemských Slovákov v 19. storočí. Haanovi predkovia prišli do Uhorska z Nemecka v 17. storočí (meno Haan vzniklo poslovenčením nemeckého mena Hahn, v preklade kohút).

Detstvo prežil Ľudovít v Békešskej Čabe, kde navštevoval aj ľudovú školu. Neskôr študoval na evanielickom gymnáziu v Poľnom Berinčoku a v Prešove na evanielickom kolégiu. Tu sa aktívne zapájal do činnosti slovenského študentského spolku, stal sa jeho tajomníkom a básnikom, prekladal z maďarčiny a začal sa venovať teológii a filozofii. Zároveň ako podpredseda maďarského spolku podporoval spoluprácu maďarských a slovenských študentov. Jeho záujem o teológiu pokračoval neskôr v rokoch 1841 – 1842, kedy študoval teológiu na Univerzite v Jene a Berlíne. O rok neskôr ho v Banskej Štiavnici vysvätili za evanielického kňaza a ako vojenský kňaz sa v rokoch 1848 – 1849 zúčastnil Maďarskej revolúcie. Po ukončení štúdia sa Haan opäť vracia do Békešskej Čaby, aby tu pracoval ako učiteľ a kaplán. Neskôr je jednohlasne zvolený za kňaza v Nadlaku, kde pôsobí až do roku 1855. Práve v tomto, dnes už rumunskom meste, sa začína aktívne zaoberať regionálnou históriou a etnografiou (ako to opisuje aj O. Štefanko v doslove k Haaovmu Dejepisu starého a nového Nadlaku). „Nadlacký pobyt znamenal preňho veľmi veľa. Tu sa začal systematicky venovať regionálnej histórii, etnografii, archeológii a dejinám umenia.“ (Haan, Ľ., Štefanko,O. 1994, s. 56). Ešte predtým sa ožení s Katarínou Vilímovou a v roku 1848 sa im narodí dcéra Karolína. Katarína však o dva mesiace nato zomiera a Haan si zoberie za ženu jej sestru. V roku 1855 sa vracia do Békešskej Čaby a je zvolený za hlavného notára cirkvi.

Ľudovít Haan vydal okolo 20 publikácií, prevažne s tematikou vysťahovalectva Slovákov na Dolnej zemi. K najvýznamnejším patria:

Pametnosti Békeš-Čabánske (1845), Malý spevník, Dějepis starého i nového Nadlaku (1853), Jena Hungarica (1858), Chronologické tabuľky k dejinám evanielickej cirkvi v Uhorsku (1859), Minulosť Békešskej stolice (1870), Cithara sanctorum, jeji historia, její průvonce a tohto spolupracovníci (1873).

Okrem vyššie spomínaných diel písal náboženské piesne a literárne historické štúdie o Matejovi Belovi, Jánovi Kollárovi, Jiřím Tranovskom, Albertovi Dürerovi a iných.

Haanov záujem o históriu a kultúru sa prejavil aj založením Archeologického a kultúrno-historického spolku Békešskej župy. Bol tiež členom Matice Slovenskej (od roku 1863) a v roku 1877 sa stal členom korešpondentom Uhorskej akadémie vied. Osobne sa stretol s cisárom Františkom Jozefom a získal vyznamenanie rytierskeho kríža Radu Františka Jozefa (1881).

na obr. : v roku 2014   slovenskí evanjelici v Nadlaku oslávili dvojsté výročie postavenia kostola, okolo ktorého tu prebiehali za dve storočia také významné udalosti, ktoré zohrali rozhodujúcu úlohu pri udržiavaní a rozvíjaní rodnej reči, identity a dedičstva po predkoch. Najväčšiu zásluhu na tom mali osobnosti z radov farárov a učiteľov, akými boli najmä Ľudovít Haan, Daniel Zajac, Ondrej Severíni, Karol Hrdlička, Ľudovít Boor, Ivan Bujna, ale i bankový úradník a spisovateľ Jozef Gregor Tajovský a iní.

zdroj

Encyclopaedia Beliana Zv. 5. Galb – Hir : Slovenská všeobecná encyklopédia. — 1. vyd. — Bratislava : Encyklopedický ústav SAV, 2007. — 670 s.

  1. 419

http://www.ecav.sk/files/user/hist_kalend_aug_2013.pdf

Dejepis starého a nového Nadlaku / Ľudovít Haan ; Doslov Ondrej Štefanko. — vyd. — Nadlak : Demokratický zväz Slovákov a čechov v Rumunsk, 1994. — 65 s.

s.52 – 58

Michal Bosák

Michal Bosák

Bosákova ulica je pomenovaná po bankárovi a aktívnom podporovateľovi slovenského národného života v USA, Michalovi Bosákovi. Tento americký Slovák sa narodil 10. decembra 1869 v Okrúhlom, okres Svidník. Ako šestnásťročný odchádza do USA, kde sa zamestná najskôr v bani, neskôr pracuje na železnici. Postupne sa stáva majiteľom hostinca a prichádza do styku s viacerými slovenskými vysťahovalcami, ktorí sú jeho zákazníkmi. Vďaka nim si uvedomuje potrebu vytvorenia banky pre amerických Slovákov a od roku 1897 je vlastníkom súkromnej banky, ktorú zakladá aj spolu s agentúrou lodných spoločností v Olyphante v štáte Pennsylvania. Bosák bol majiteľom viacerých amerických a medzinárodných finančných podnikov v Amerike aj na Slovensku, vlastnil Americko-slovenskú banku v Bratislave, od roku 1915 aj Bosak State Bank a v roku 1912 zakladá vo Wilkes Barre štátnu banku Pennsylvania Bank and Trust Co.. Počas hospodárskej krízy v roku 1931 žiaľ skrachuje, následkom čoho viacerí jeho klienti strácajú svoje úspory.
Michal Bosák pôsobil okrem finančného sektora aj v oblasti kultúry. Podieľal sa napríklad na založení Slovenskej vydavateľskej spoločnosti Obrana Press a časopisu Slovenská obrana. Taktiež sa aktívne zapájal do podpory slovenského národného života v Amerike a stal sa členom viacerých významných spolkov. Predsedal finančnému výboru a Slovenskej katolíckej matici školskej, ktorej bol zároveň aj spoluzakladateľom. V rámci matice založil finančnú zbierku, tzv. Školský fond na podporu slovenských študentov. Stal sa tiež čestným predsedom Prvej katolíckej slovenskej jednoty. Ako člen politicko-agitačného fondu Slovenskej ligy v Amerike podporoval oslobodenie Slovenska a bol jedným zo signatárov Pittsburskej dohody. Inicioval tiež milión dolárovú zbierku na pomoc Slovenska po vzniku ČSR. Podpis Michala Bosáka sa nachádza na 5-, 10- a 20- dolárových bankovkách, keďže jeho banka mala povolenie vydávať bankovky.
Michal Bosák zomiera 18. februára 1937 v Scrantone v Pennsylvánii vo veku 67 rokov.
Zdroj
Encyclopaedia Beliana. Zv.2. Bell-Czy : Slovenská všeobecná encyklopédia v dvanástich zväzkoch. — 1.vyd. — Bratislava : Encyklopedický ústav SAV, 2001. — 686 s.,
s. 226
Slováci vo svete 2.diel / Kol. František Bielik. — 1.vyd. — Martin : Matica slovenská, 1980. — 316 s., s. 172

27104d248e1c999a70dee4ae1bb59610

Iné projekty

  • Naprieč Slovenskom s myšiakom Samuelom

    Naprieč Slovenskom s myšiakom Samuelom Charakteristika projektu: Rozširujúce a oživujúce vlastivedné poznatky o slovenských mestách, zaujímavých miestach a osobnostiach, ktoré…

  • Nie je opica ako opica

    Charakteristika: Poznáte opice z našej police? Alebo opicu Škoricu? A ste si naozaj istí, že ide o opice? Pokojne by…

  • Magdalénka a psík z knižnice

    Charakteristika: Podujatie pre deti 1. ročníka ZŠ realizované pomocou knihy L. Pappovej. Spôsob realizácie: Čerství čitatelia majú často problém prelúskať…